Atlético Madrid CZ/SK

Zraz šiesty: Trpkosť, kamery a dym

10/06/2016 13:54 // Mindrot // 293 zobrazení

Takto to vyzeralo za naším stolom.

Návrat do Bratislavy nám teda šťastie nepriniesol a slovenská metropola už žiaľ nebola červenobiela. Poslednú májovú sobotu si československí priaznivci červenobielych vyhradili na finále Ligy majstrov proti arcirivalovi Realu Madrid a tí, ktorí mohli, došli na šiesty fanúšikovský zraz v Bratislave. Oproti poslednému brnianskemu bola tentoraz účasť viac než dvojnásobná, čomu ale prispel predovšetkým fakt, že sme si najmä my, domáci pozvali známych. Ich účasť pomohla atmosfére zrazu, na tú sa ostatne nemôžeme sťažovať nikdy – zrazy československých Atlétov bývajú naozaj vždy fantastické.

Sobotné ráno prišlo ako vykúpenie, nedočkavosť vo mne tlela v priebehu celého týždňa. Tak-tak vydržať aspoň do obeda, následne sa poberúc za Peťom – jedným zo spomínaných hostí na zraze. Pred štvrtou sme sa spoločne vybrali na najkrajšiu, najčistejšiu a nula bezdomovcami a somrákmi disponujúcu Hlavnú stanicu. Ešte z MHD som videl v strapci ľudí záblesk červenobielej, čo ako poriadne do diaľky nevidím, hneď som spoznal Tomáša, čiže Eliassona, ako sa s množstvom papierov v ruke snaží vypátrať správnu cestu, zrejme už priamo do Centrálnej klubovne. „Hm,“, hovorím Peťovi, „mohol nás počkať, však vie, že stretko je na stanici. Ja ho teraz nemôžem naháňať. Nu což, prejde sa,“ prorokoval som.

Veštba vyšla, ale pekne po poriadku. S prvým sme sa zvítali s Michalom, rozumej AtletiSK. O chvíľu na to dokvitol Lubo… a to bolo všetko. Tento zraz sľuboval naozaj hojnú účasť, preto nás takýto štart zaskočil. Do práce sa tak pustil Michal a nasledovnú polhodinku strávil telefonovaním, písaním, telefonovaním a opäť písaním. Jeho medvedie úsilie však slávilo úspech, dostalo sa nám samých pozitívnych správ: Andres spolu s Járou už boli na ceste a mali nás počkať v Klubovni. Druhý Michal, Los Colchoneros bol na autobusovej stanici, no dostal inštrukcie, ako sa k nám dostať. Andy už bol v Bratislave, no kvôli neodkladným záležitostiam sa k nám mal pripojiť až v Klubovni. A Tomáš, ten sa veru prešiel, musel sa vrátiť dobrý kilometrík, no potom sme už spoločne išli na pivo. A rovno do Randálu.

AtletiSK v polčasovom štúdiu.

Kto nevie, tak Randál je, povedzme, špecifický podnik. Sídliac na najškaredšej ulici Bratislavy (©AtletiSK) vždy ponúka veľmi zaujímavú klientelu, primárne však punkerov a zástancov tvrdšej hudby. Samozrejme, že sme v červenobielych farbách vyčnievali ako Peter Crouch v Japonsku, ešteže v Randáli nikto nič nerieši. Šťastne dokvitol český Michal, osobne bolo pre mňa veľkým potešením sa s ním opäť po dvoch rokoch zvítať. Aká škoda, že mali znemožnenú účasť i ďalší parťáci! Dokvitla aj ďalšia dvojica pozvaných hostí, dvojičky Mišo a Mário. Výsledok finálového zápolenia im bol ako neutrálom vcelku ukradnutý, ich účasť pri nás však jasne hovorila, komu budú držať palce. I sami tak prisľúbili a nesklamali.

Čas do zápasu sa krátil a bolo sa nám treba pohnúť do Klubovne. Cestu sme si spestrili najmä vďaka Tomášovi, ktorý – neobozretne – len tak medzi rečou podotkol, že by sa rád povozil bratislavskou tramvají. Kompletne všetci sme sa toho chytili, prešli sme asi kilometer k zastávke, počkali sme na električku nového typu (to vyrába Škoda, sa mi zdá) a prešli sme jednu zastávku, asi tak 100 metrov. Satisfakcia. O humornú vložku sa postarali naše dvojičky, obaja sú totiž poriadne veľkí chlapi a keď to skombinujú s vhodným oblečením, nuž… je ľahké ich považovať za revízorov. Avizovali to už vopred a tak aj bolo, po našom vstupe do električky sme boli svedkami doslova panického úteku minimálne troch ľudí. Aspoň, že nemusíme mať zaťažené svedomie.

Bolo nás veru hojne!

V Centrálnej klubovni bolo teplo na umretie, k tomu sme boli vo fajčiarskej časti, čo znamenalo, že budem vyúdený jak čabajka a rozhodne mi nevystačí zásoba cigariet, nech by bola akákoľvek. Avizovaný štáb z Digi Sport tam už bol tiež, redaktor odskočil ku nám a inštruoval nás, koho, kedy a k čomu bude potrebovať. Rozdelili sme si teda úlohy, primárne ja som sa ako vždy zo všetkého vyzul (sorry chalani), Andres mal mať rozhovor v predzápasovom vstupe, v playstation štúdiu mal naše farby hájiť Lubo (po dlhšom presviedčaní) a na polčasové štúdio bol pripravený slovenský Michal. Pribudli i ďalší avizovaní hostia, Michalovi kolegovia, takže náš stôl bol slušne zaplnený. Samozrejme, prítomných Madridistas bolo viac a hoci skandovali väčšinou to isté, v súboji hlasiviek sme ťahali za kratší koniec.

Mal som dojem, že minúty, plynúce do úvodného výkopu sa príšerne vliekli, ešteže boli vyplnené viacerými aktivitami – už spomínané vstupy do televízie plus spoločné foto s fanúšikmi z tábora súpera. Ešte k tým TV vstupom, Andres, Lubo i Michal to zvládli výborne, aj keď Lubo v playstation štúdiu prehrával so svojím proťajškom už 0:3 a redaktor poriadne zdvihol žlč výrokom „…nech sa zápas odvíja aj naďalej takto“, ale tretiu svetovú z toho rozhodne robiť nemienime. Konečne sa zápas začal a úvod Atléti zaspali, najprv nám stuhla krv v žilách pri Oblakovom šťastnom zákroku, aby následne už zahrmelo naostro, Ramos v skrumáži dokotúľal loptu do siete. Áno, zakričali sme si po opakovačkách „OFSAJD!!!“, ale nič to samozrejme nezmenilo a červenobieli prehrávali.

A ani nevyzerali na to, že by s tým vedeli niečo urobiť, aspoň do konca prvého polčasu nie. V držaní lopty síce dominovali, ale nič z toho a za naším stolom prebiehali preteky v kyslejšom a skeptickejšom výraze tváre. „Pozitívom je, že to môže byť už len lepšie,“ povedal ktosi z nás cez polčas. Našťastie sa to potvrdilo a hneď po zmene strán obrovská radosť – penalta pre Atlético! Všetci sme vstali a s napätím sledovali, ako si Griezmann dáva loptu na biely bod. Záber na Keylora v bráne Realu a mňa obchádzali nepríjemné spomienky na posledný a jediný prípad, kedy Antoine kopal jedenástku proti Realu. Toník sa rozbieha, napätie stúpa do stratosféry a – brvno!! Katastrofa. No tu sa ukázala veľkosť klubu, ktorý je naším životom. Ani tento okamih ich nezlomil a hrdinsky bojovali, vďaka čomu i z nás akoby opadla tá ťažoba.

Predzápasová spoločná foto s fanúšikmi Realu.

Vyplatilo sa veriť. Najprv sme prežili dve-tri tutovky Realu. A potom bleskurýchla akcia a Carrascov vyrovnávajúci gól. Viem, že väčšinou pri Atléticu nie sme optimisti, ale v tejto chvíli sme boli. V tejto chvíli každý z nás veril, že dnes je ten deň , hoci k tomu nemal najmenší logický dôvod. Za seba môžem povedať len toľko, že záverečných čosi vyše desať minút riadneho hracieho času ma sklamalo. Pretože práve vtedy mali Atléti udrieť, doraziť a spečatiť víťazstvo. Namiesto toho sa stiahli a odovzdali opraty zápasu do rúk mužov v bielom. Nič sa tak už nestalo a finále opäť dospelo do predĺženia. Atmosféra pri našom stole bola fantastická, naopak, Merengues odnaproti sa akosi zadrhol motor a pri ich stoloch bolo povážlivo ticho. Aby som nezabudol, zažili sme ešte jedno intermezzo a rozhodne nebolo z kategórie každodenných zážitkov.

Bolo to vlastne ešte pred začiatkom zápasu, keď k nám prišla partia starších pánov v drahých oblekoch. Akosi mi ušlo, k čomu došlo, no zrazu všetci okolo stola vstávajú, podávajú si s nimi ruky a pripravujú sa na spoločné foto. „Čo to je za týpkov?“ vravím slovenskému Michalovi. „To je španielsky veľvyslanec na Slovensku a chce sa s nami vyfotiť,“ dostalo sa mi odpovede. Nedbám. Tak teda stojím, držiac sa za plecia s jedným z pánov, slečna, ktorá mala fotiť, sa však dobrú minútu – dve babrala s telefónom a nie a nie cvaknúť. „That will be an art photo,“ hovorím tomu pánovi, čo malo za následok kvalitnú dávku chechtania. Páni sa poďakovali a išli si spraviť fotku i s fanúšikmi druhého tábora. Bohužiaľ, nemohli sme sa už potom dostať k fotkám, takže ak ma budete podozrievať, že si všetko vymýšľam, nemám veľa prostriedkov, ako to vyvrátiť.

Späť k zápasu. Nechcem sa v tom už priveľmi rýpať, pretože mi to spôsobuje priam fyzickú bolesť. Najprv to predĺženie – Cholovci mali všetko vo svojich rukách, o dve striedania naviac a Merengues popritom už fyzicky odchádzali. No akoby sa Atléti zľakli, bezzubou snahou sa posúvali čoraz bližšie k penaltovej lotérii a o tú stojí máloktorý fanúšik, keď ide o jeho klub. No keďže nikto nič nevymyslel (pamätám si, ako sme sa tešili na Thomasa, že ich svojím pohybom roztrhá, čo nám vydržalo do Ghaňanovho prvého dotyku s loptou), zápas musel rozhodnúť rozstrel. V ňom sa príliš nepredviedol Oblak a keď vo štvrtej sérii trafil Juanfran tyčku, ostávalo už len veriť na zázraky. Ronaldo však žiadny nepripustil a pri vedľajšom stole sa divoko oslavovalo. Pri tom našom bolo ticho. Nezabudnem nikdy na tie pocity, to sklamanie, visiace vo vzduchu sa dalo priam krájať. Bola to

To boli nervy!

bolesť.

Už mi to zrejme ostane, že z tohto finále budem mať navždy veľmi smutné pocity. Avšak presne viem identifikovať dôvod – hneď po zápase som musel ostatných opustiť kvôli neodkladným povinnostiam nasledovný deň. Ušla mi teda afterparty, ktorá je vždy ozdobou každého zrazu a zariadi, že aj po tom najkrutejšom výsledku pookrejete a zážitky zatienia dojmy z prehry. Cestou domov som ešte taxikárovi vysvetľoval ťažkosti so založením oficiálneho fanklubu, ako je to so socios a tak. Snáď to bolo to najnudnejšie, čo mu mohla sobotná noc v službe priniesť. A pre mňa je to ponaučenie – na ďalšom zraze (a ten bude stoj čo stoj!) v žiadnom prípade nevynechám afterparty. Podľa opisu zainteresovaných – ostalo ich päť – panovala uvoľnená nálada, obvyklý presun do vybraného podniku trval tradične dlhšie, nechýbalo obvyklé vyspevovanie klubovej hymny, rozhovory s náhodnými okoloidúcimi či tradičné debaty na akékoľvek témy. Na záver už len dodať, že sa už teraz neviem dočkať ďalšieho zrazu, či už nám príležitosť pripravia hrdinovia v červenobielom alebo si túto príležitosť pripravíme sami.

Komentáře (1)
  1. Video nakonec relativně dobrý, na místě se mi zdálo, že trvalo tak 10 vteřin než ze mě vypadlo první slovo :D


Komentáře

No trackbacks yet.