Atlético Madrid CZ/SK

Zmrznuté Matrace alebo druhý zraz Atlétov československých

10/12/2012 15:47 // Mindrot // 1 002 zobrazení

Keď v septembri prebehol žreb základných skupín Európskej ligy, s nadšením sme privítali, že medzi trojicou súperov Atlética sa nachádza aj český zástupca Viktoria Plzeň, čo znamenalo možnosť vidieť prvýkrát naživo svoj milovaný klub. Rozhodnutie usporiadať pri tejto príležitosti zraz prebehlo okamžite, ťarchu organizačných ťažkostí prevzal na svoje plecia Andres a prvý úspech sa dostavil hneď – nemecký fanklub červenobielych prisľúbil zadovážiť vstupenky do sektoru hostí za normálnu cenu. A hoci sa s detailmi ohľadom zabezpečenia lístkov ozvali na poslednú chvíľu, predsa len sa podarilo všetko skoordinovať a dotiahnuť do konca, za čo opäť môžeme velebiť Andresa – ešte raz veľká vďaka. Konečný počet lístkov a teda aj fanúšikov sa ustálil na čísle 14, čo bol dvojnásobný počet ako na zraze prvom. Napriek peknému počtu bola naša zostava nekompletná a pár prípitkov sme venovali aj ďalším oddaným fanúšikom, ktorým cestu do Plzne zahradili neprechodné prekážky.

V inkriminovaný mikulášsky deň som teda sadol do autobusu, mieriaceho do Prahy. Rozšírené miesto pre nohy – pre mňa životne dôležitá vymoženosť, cesta prebehla príjemne. Do stovežatej som dorazil pred druhou, česká metropola mala tú česť vidieť ma po prvýkrát. Privítala ma ľadovým vetrom a snehom, ešteže sa o chvíľu dovalil Michal, pretože v takom počasí je dobrá vtipná hláška hodna viac ako päť svetrov a humorom tento oddaný Colchonero rozhodne nešetrí. Približne o pol tretej prišiel aj žltý autobus, z ktorého útrob sa zjavil Andres, po zvítaní sme sa urýchlene odobrali do podzemia na metro, spoj do Plzne totiž odchádzal zo Zličína na druhej strane mesta a s časom sme už boli veľmi natesno. Dostatok či nedostatok času zhrnul Michal do neopakovateľného súvetia, v ktorom boli zahrnuté časové údaje od “stíháme to naprosto v pohodě” cez “ne sice až tak v pohodě” až po “tak tomuhle už nevěřím”. Z metra sme vybehli a neuveriteľným šprintom sme s pľúcami na jazykoch dobehli k autobusu do Plzne. Ussain Bolt, umri od závisti! Počas cesty do pivného raja ma Andres informoval, že v buse je prítomný aj Charvi. Vystrkovali sme hlavy ako surikaty, bolo však nemožné ho nájsť.

Konečne cieľ cesty! Na autobusovej stanici v Plzni sme sa zvítali s Charvim, čiže Martinom, ktorý sa bez váhania pripojil k nám, aby sme totiž mohli vidieť svojich miláčikov naživo, bolo treba ešte vyzdvihnúť lístky, v hoteli na druhej strane mesta. Za sledovania rozličných bizarných situácií a ľudí (osoba, využívajúca ulicu ako toaletu, voľne pustená schizofrenická babka, tetuška, tlačiaca sa vehementne do busu práve ukončivšieho svoju púť na konečnej atď.) sme nasadli do správneho spoja a dorazili sme k hotelovému komplexu. Keďže v danom hoteli boli ubytovaní aj hráči a funkcionári Colchoneros, potajme sme sa nádejali, že niektorého uvidíme naživo. Pohľad zvonku do vstupnej haly v nás nevzbudzoval dôveru. Zopár slávnostne ohodených ľudí, komorná atmosféra, ochranka. Nesmelo sme vstúpili dovnútra. Nevideli sme žiadneho človeka, ktorý by mal niečo spoločné s klubom, zato sa nám však naskytla možnosť vidieť prvý raz v živote celkom iste agenta KGB alebo možno CIA. Malý šľachovitý ochrankár s plešinou sa tak prinajmenšom tváril, keď nám rezolútne zahradil cestu, dôležito ukazujúc svetu svoj špiónsky headset. Na dva – tri pokusy sa nám podarilo vysvetliť tak jemu, ako aj ostatným drsne sa tváriacim mládencom z ochranky dôvod nášho vpádu do ich sveta a blahosklonne nás pustili k recepčnému pultu. Keď nám mladý muž s nacvičeným americkým úsmevom podal obálku s logom Atlético Madrid, zaplavilo nás potichučky nadšenie, ktoré naplno prepuklo vonku. “Skry tú obálku, zazipsuj, zamkni, čokoľvek, len sa ju neopováž stratiť!” zneli naše inak dobre mienené rady, len chúďa Andres si musel pomyslieť, že sme nie celkom presvedčení o jeho príčetnosti. Každopádne, misia číslo jedna bola úspešná a mohli sme sa vydať späť do centra mesta.

Všetky správne nastavené hodiny v strednej Európe ukazovali čosi po piatej, keď sme uzimení zastali pred veľkým podnikom v areáli Prazdroju, kde sme sa mali všetci stretnúť. Tu už boli v pozore pripravení Tomáš – Elliasson a Honza, zvítali sme sa a čakali sme na zvyšok, ktorý navigoval Andres cez telefón. Tento proces čakania akoby predznamenal dianie počas zvyšku noci – ukrutná zima, pred ktorou sme ušli dnu do podniku, ktorý bol však beznádejne plný a tak sme po chvíli mrzli opäť. Našťastie sa ostatní dovalili včas. Filip s nezameniteľným afrom spolu s Honzom a Milanom, nechýbal ani Petr a trojica mušketierov zo Slovenska v podobe Ivetky, Tomáša a Martina rozšírila slovenskú enklávu v Plzni na konečný počet štyroch ninja korytnačiek. Boli to dôležité posily nášho tímu, ktoré od chvíle svojho príchodu prispeli neoceniteľnou mierou k stálemu udržiavaniu výbornej nálady. Do úvodného výkopu ostávalo dosť času, štadión Viktorky bol hneď za rohom, preto nik neprotestoval proti programu ísť si niekde sadnúť k pivku či teplému čaju. Nájsť však pred zápasom nejaký voľný podnik bola úloha vskutku syzifovská. Vliezli sme (zakaždým všetci trinásti samozrejme) do asi desiatich podnikov, všetky však boli beznádejne obsadené. Nakoniec si to odskákala pekná útulná kaviarnička. Dve nemecky hovoriace paničky pri stole len nemo pozerali, keď sme sa nasúkali dovnútra. Obsluhe bolo tiež jasné, že kávička a koláčiky to nebudú, zjavne však vedeli počítať, preto nás kráľovsky usadili. Andres konečne rozdal každému lístky, pri tejto činnosti ho však zasiahla dávka vylievajúceho sa piva – čašníčka si na podnos vzala viac, ako mala. Samozrejme, že lístok obliaty pivom som dostal ja. Mám ho odložený, to pivo tam cítiť, takže nič z tohto sa mi neprisnilo.

Čas na vrchol večera, čas ísť na zápas. Po drobných peripetiách sme našli vchod, ktorým púšťali fanúšikov hostí, ochranka sa úprimne potešila a prekvapila, keď sme na nich vybafli česky / slovensky. “Tak tam dejte na ně pozor,” akoby sme mali schopnosť krotiť rozvášnených fanúšikov. Na rad prišli osobné prehliadky. Nebezpečnej plastovej fľaše s minerálkou som sa musel vzdať, uvažovalo sa aj o hrôze vzbudzujúcej krabičke cigariet, tú som si však mohol ponechať. Sektor 12 bol náš, a hoci sme už z médií vedeli, že fans Atlética bude cca 150, mal som dojem, že ich bolo ešte menej. Sídlili sme v rohu štadiónu, hráčske lavičky boli na druhej strane, ak sme sa aj tešili na veľkého Chola, z takejto vzdialenosti sa mohol pred striedačkou prechádzať ktokoľvek. Pod nami sa usídlili maďarskí fanúšikovia Colchoneros, nad nami to bzučalo španielčinou, naľavo od nás znela poľština v modrobielom – Atléti majú totiž družbu s Ruchom Chorzów. Po neveľmi vydarenej hudobnej vložke sa konečne začal zápas, v prvom polčase sme mali pod sebou domáceho brankára Kozáčika, keby teda Atléti strelili gól, videli by sme to ako na dlani. Keby… Našim miláčikom to nešlo, pravá strana s Juanfranom a mladučkým Manquillom bola mŕtva, väčšinou sa snažili ťahať útoky po k nám bližšej ľavej strane, najviac snahy bolo vidieť na Adriánovi. Mimoriadne aktívny bol aj Diego Costa, jeho strely však boli nepresné a zahodil aj jednu tutovku. Na brazílskom hromotĺkovi bolo vidieť nervozitu, prudké gestá a namosúrený pohľad sa nám moc nepozdával. Zážitok bolo aj sledovať Emreho. Naživo je ešte nižší ako sme čakali, zato parádne prihrávky servíroval jednu za druhou. Plzenskí hráči, hnaní skvelými domácimi fans, však neboli na trávniku len do počtu. Kopali prvý roh, po ktorom skončila lopta za Asenjom a domáci kotol explodoval radosťou. Bolo to na druhej strane, takže sme poriadne nevideli, ako gól padol. A ak sme čakali masívny tlak hostí, vedúci ku skorému vyrovnaniu, dočkali sme sa akurát sklamania. Náš hosťovský sektor povzbudzoval pomenej, no predsa sme sa snažili, ale bolo jasné, kto má na štadióne prevahu hlasiviek. Čo však všetkých ničilo najviac, bola preukrutná zima, takže vydržať stáť na mieste dalo námahy.

Cez polčas sme sa v bufete najedli a napili, s nádejou na obrat sme sa opäť pobrali do zimy a chladu, v druhom dejstve sme kryli chrbát Sergiovi Asenjovi. Ten toho veľa na práci nemal, preto aj on musel občas rozprúdiť krv v rukách a nohách, aby nezmrzol. Pár situácií, ktoré pred ním vznikli, riešil s ľadovým pokojom, celkovo bol pravým opakom nervózneho Diega Costu. Mali sme viac možností všímať si aj stopérsku dvojicu, Miranda bol suverénny a na svetovej úrovni, za seba vyzdvihnem aj odchovanca Pulida, ktorého dúfam Atlético nepustí preč. Zhruba do 75. minúty to bol súvislý tlak hostí, avšak pozorne hrajúci domáci ich takmer k ničomu nepustili, tlak na 200 nám však zdvihol Diego Costa, ktorý zahodil ďalšiu 100% tutovku. Potom už Colchoneros opustili sily, domáci viackrát zahrozili z bleskových protiútokov, nič z toho im však nepadlo. Domácim tribúnam sa veľmi znepáčil Emre, v zápase zrejme vyviedol niečo, čo som nepostrehol a tak nám zaliehalo v ušiach od piskotu, keď mal loptu vo svojej moci. To už bol na ihrisku aj Koke, ktorý viditeľne hru oživil a ktorého sme privítali s nadšením. Dostalo sa nám možnosti vidieť aj ďalších canteranos, na trávnik vybehli postupne Saúl a aj Pedro (terčom nášho posmechu sa stal domáci hlásateľ, keď podľa neho v obidvoch prípadoch išiel z hry Manquillo) a v samom závere sme si konečne zakričali GÓÓÓL!, ten však ale neplatil. Zase to bolo na druhej strane štadiónu, takže sme nevideli, prečo. To nášmu sektoru nebránilo vyjadriť svoju nevôľu, španielske slovíčko “puta” znelo odvšadiaľ a miešalo sa s československými invektívmi. A frekvencia ostrých slov vzrástla, keď sme na obrazovke videli červenú kartu a pri nej meno Diego Costa. Opäť sme nemohli vidieť, čo sa stalo, ale v jeho prípade sa to aj dalo čakať. Premrznutí na kosť, pretože naši miláčikovia nás veru peknou hrou nezahriali, sme sa pratali zo štadiónu. Bolo nás naozaj len hlúčik, zato ťažkoodencov s vlčiakmi bolo pred štadiónom ako na istanbuskom derby, von sme sa však dostali bez najmenších komplikácií.

Zápas bol za nami, napriek mizernej hre a výsledku vládla dobrá nálada, predsa len, vidieť tých hráčov naživo, konečne nie v telke, bol zážitok. Uberali sme sa do centra, čím skôr nájsť nejaký voľný podnik a konečne pobudnúť v teple. Za chrbtami nám vybuchoval obrovský ohňostroj, to domáci jednak oslavovali víťazstvo, jednak však aj na počesť Pavla Vrbu, ktorý mal v ten deň narodeniny. Tentokrát sme našli vhodný pub asi na štvrtý pokus, rozdelili sme sa na tri stoly a zhŕňali sme dojmy zo zápasu. V nasledovných hodinách zábava vygradovala a vzniklo zopár pitoreskných storiek, každá by vydala na slušnú poviedku. Názvy si viem predstaviť: “O popise cesty na toalety, rovnajúcemu sa scenáru k filmu Inception” či veľmi dobrý zásek “O skvelom kšefte alebo ako získať štvorgigovú flashku za názornú ukážku jódlovania” a v neposlednom rade aj “Fantóm zrazu – prevezmem lístky a zmiznem v nenávratne”. Veľmi sme sa bavili na tom, keď sa nám niektorí domorodci prihovárali v angličtine, z tohto mal najväčšiu (škodo)radosť Filip. Dlhý pobyt na zime však organizmus vyčerpá, ak k tomu pridáme aj zopár trúnkov opojného moku, začínala sa nás zmocňovať únava. O jednej mali v našom pube záverečnú, chtiac-nechtiac sme sa pobrali do zimy hľadať nejaké útočisko, kde by sme vyčkali prvé ranné spoje. Našli sme prázdny nonstop, tu sa s nami rozlúčil Elliasson, ktorý mal zjavne viac predvídavosti ako my, staré papriky, a zabezpečil si v Plzni nocľah v hosteli. Zobrať mohol so sebou len jedného z nás, šťastie sa usmialo na Petra, to sa predsa len ľahšie vysvetľuje, hoci sme chvíľami špekulovali nasáčkovať sa tam všetci, ale to by neprešlo. Asi by mu nikto neskočil na to, že sme dvanásti mesiačikovia, koniec koncov, dvanásť zmrznutých Januárov nemá žiadny kalendár. Do piatej hodiny rannej bola ešte nekonečná doba a únava v našich radoch tvrdo zakosila. V tomto nonstope sme strávili asi dve hodiny, čosi po tretej sa zdvihla aj slovenská trojica spolu s Honzom, ktorým išiel vlak do Brna, na Ivetke, Tomášovi a Martinovi ani nebolo poriadne vidno únavu, či už spoločenskú alebo tú klasickú. Asi nie sme tak odolní. Zvyšok našej tlupy sa rozhodol nájsť niečo pod zub, a tak sme sa zase vydali do pekelnej zimy vonku, pošťastilo sa nájsť ďalší nonstop, v ktorom flegmatický barman zaimponoval horúcou pizzou. To už bolo konečne ráno, premrznutí na ciagle sme konečne nasadli do autobusu do Prahy a odtiaľ už každý išiel svojou cestou.

Zraz je za nami a na záver si neodpustím niečo osobné: poďakovanie všetkým Vám, ktorí ste prišli a napriek zime si to užili s nami a za všetkých ešte raz Andresovi, že sa podujal na tento neľahký úkol a zorganizoval to na vynikajúcej úrovni.

Komentáře (17)
  1. Sraz musel bejt suprovej, škoda jen, že to bylo proti oblíbené Viktorce, na které sem nemoh chybět v domácím kotli. Snad někdy příště ;)

  2. Super čtení :D *BRAVO* parádní akce. Díky hlavně Andresovi. Zase na Calderóně

  3. Nesktočný report :-) fasa bolo

  4. Hahaha :-D Milane napsal si to fakt skvěle a vtipně.. Přesně jak si napsal, obrovskej dík patří Ondrovi, že to všechno parádně zorganizoval, ale i ostatním protože to byla super akce.. No každopádně já jsem objevil způsob, díky Filipovi a jeho medicínce od Ricka Simpsona :-D, jak se z fádního druhého poločasu zápasu evropské ligy může stát podívaná spektakulárních rozměrů, kde si chvílema připadáte, jak kdybyste koukali na Fifu 2013 ve 3D, nebo že z provinčních Štruncových sadů, je náhle zaplněná Maracána, či to jak plzeňský kotel zpívá chorály, ve Vás evokuje zážitek, jak kbybyste byli v bapsistickém chrámu na Floridě, kde se 90 minut zpívají černošské gospely.. :-D:-DMalinké zklamání bylo to, že po zápase přišli poděkovat snad jen dva hráči, ale kvůli tomu šibeničnímu mrazu, se to dalo pochopit.. No jeden kamarád mi den poté říkal, že Pavel Čapek musel být, při komentování, asi taky pod nějakým vlivem, protože celý zápas nazýval Raula Garciu – Raulem Gonzalezem, ale Čapek už může dnes překvapit málokoho.. Další sraz na Calderonu při derbi Madrileňo.. Aupa Atleti!

  5. Úžasný článok *THUMBS UP*
    Hlavne, že ste si to aj v tej zime užili. Super :-)

  6. obrovský dík Andresovi!! *THUMBS UP*
    akce se povedla :) jen prsty na nohou sem mel zmrzly jeste par dni :D

  7. parada chalani :) skoda, ze som nesiel, fakt zavidim… pevne verim, ze ste si vsetci odniesli zazitok na cely zivot O:-)
    a som si isty, ze bude coskoro dovod na dasi zraz!!

  8. I já osobně musím poděkovat Ondrovi. Sraz neměl chybu. Dokonce i to hledání hospody mělo své kouzlo. :D

    Každopádně, při čtení tohoto článku mě začíná tížit svědomí, že jsem vás všechny nevzal do hostelu. *WALL2* Sice by každý pro sebe měl tak 50 cm4, ale nikdo by si nestěžoval na zimu, každý by měl jít možnost si zajít na toaletu (jenom nevím, kdy se naposledy udržovala :D ), umít si ruce a třeba taky usnout nebo si pustit dobrou hudbu. Jo, a v neposlední řadě zažít adrenalinový zážitek. 8-)

  9. uffff,tak to v podniku po zapase vidim ze bola sranda :D skvelo napisane ;) zavidim hosi,snad sa raz dopracujem aj ja na zraz no..


Komentáře

No trackbacks yet.