Atlético Madrid CZ/SK

Piaty zraz: Smútok, hrdosť i radosť

26/05/2014 14:44 // Mindrot // 568 zobrazení
Šesť statočných.

Šesť statočných.

Atlético vo finále Ligy majstrov? Sníva sa vám? Nepotrebujete návštevu odborníka?? Asi tak by každý Colchonero reagoval pred sezónou. Avšak stalo sa, červenobielych hrdinov nedokázal zastaviť na ich ceste nik a finále milionárskej súťaže tak poskytlo opäť vynikajúcu príležitosť usporiadať zraz československých vyznavačov červenobielych farieb z Madridu. Miesto konania pripadlo opäť na Brno, tam, kde sa konal prvý zraz, keďže vtedy Atléti svoje európske finále zvládli, ostali sme poverčiví a opäť sme sa zišli v moravskej metropole. Pre milovníkov čísel dodám, že išlo celkom o piaty zraz, tretí finálový, druhý v Brne a s najmenším počtom účastníkov, konkrétne šesť. To je jediné negatívum inak opäť vynikajúcej akcie, hoci neskončila víťazstvom našich miláčikov. Každopádne však bolo treba aj osláviť historický ligový titul, takže ten smútok nebol až tak bolestivý.

Zraz samotný mal predohru deň pred konaním. V piatok dokvitol na návštevu do Bratislavy Andres, keďže prijal pozvanie do televíznej debaty fanúšikov pred finále. Dohodli sme sa, že budem vodiaci pes i morálna podpora, tak som ho o štvrtej vyzdvihol na hlavnej stanici. Nakoľko sme mali čas, usadili sme sa ešte na pivko, príjemné počasie si to takmer pýtalo. Zvolil som staničný bufet, kde sme boli suverénne najtriezvejším osadenstvom. Mimo iných bizarných postavičiek sa tam nejaký junák zrejme snažil prekonať svetový rekord vo zváraní človeka s najvyšším obsahom alkoholu v krvi. “Tož vitaj na Slovensku,” okomentoval som to. Ako už isto viete, misia v televízii dopadla na výbornú, rozlúčili sme sa, aby sme sa stretli už aj s ostatnými na druhý deň.

Z Bratislavy sme boli s Lubom a Michalom dohodnutí na odchod o 15:15. Bez akýchkoľvek stresov, v peknom predstihu sme sa zišli na Nivách, kde sme stihli dať po jednom pivku a cesta na západ sa mohla začať. Zatiaľ, čo si Lubo schuti pospal, s Michalom sme celú cestu debatili. Mimo iné opravil môj mylný dojem, že pred pamätnou sezónou 95/96 boli Atléti ašpirantmi na titul. Neviem, prečo som to mal tak zafixované. Do Brna sme dorazili načas, v dobrej nálade sme sa pobrali na vlakovú stanicu za účelom získania zásoby českých korún a o pár chvíľ sme sa zvítali s Andresom, presne na tom istom mieste, kde pred dvomi rokmi. Do zápasu ostávalo dosť času, pobrali sme sa teda…..neuhádnete, na pivo. Trošku stúpala nervozita kvôli účasti na zraze, boli sme štyria a zatiaľ sa nik neozval. Deň predtým sme v plkátku zlomili Andyho, aby prišiel a ten veru nesklamal. Ako prvý sa Andresovi ozval, informoval, že ešte pozrie hokejové semifinále Čechov a nájde si nás. Takže opäť zraz, na ktorom je niekto prvýkrát, túto tradíciu sme dodržali.

Do Areny, miesta konania zrazu, sme dorazili čosi po siedmej. Podnik bol beznádejne plný, Česi ešte bojovali s Fínmi o finále. Čašníčka nás odviedla k malému stolu úplne v kúte, aj štyria sme sa tam nevedeli pomestiť. Boli sme ale ubezpečení, že po hokeji sa to vyprázdni a môžeme zabrať aj ďalšie stoly. V konečnom dôsledku bolo treba už len jeden. Počas jednej z početných fajčpáuz s Lubom k nám dokvitol neznámy človek, ktorý ma neomylne identifikoval ako Mindrota, Lubo sa mu musel predstaviť. Bol to konečne Andy, ktorého sme očakávali. Išiel ešte vymeniť ohoz a následne posilnil našu zostavu. Ako posledný dokvitol Eliasson, ktorého si pamätám z Plzne. Medzitým sa v našej časti podniku diali veci. Začali pribúdať noví a noví ľudia, všetko Španieli a všetci na dve výnimky fanúšikovia Realu. Tie dve výnimky mali správne červenobiele dresy a tak boli častejšie pri nás ako pri nich. No ozaj vyberaná spoločnosť, tých Madridistov tam bolo cca 25-30!

Ani to im ale nepomohlo, aby sme ich okamžite po úvodnom výkope finále hravo prekričali. Atlééti, Atlééti! Alebo Te quiero Atleti. Alebo, vzhľadom na súpera a prítomnosť jeho fanúšikov, obligátne Guti maricón! A po uplynutí ôsmej minúty zborové Luis Aragonés! Kým sme vyvolávali meno legendy Colchoneros, z trávnika sa porúčal Diego Costa. Ozaj divný ťah od Chola, takto hlúpo vyplytvať jedno striedanie. Odchod najlepšieho strelca nami trochu otriasol, následná Baleova šanca taktiež. No pred prestávkou prišiel rohový kop – inak, každý roh sme aplaudovali a vítali viac, než penaltu. Roh odvrátený, Juanfran ho však vrátil naspäť, Iker hlúpo vybehol a Godín to využil. Náš rev museli počuť až v Lisabone! Obrovské nadšenie, objímanie, high five. A gólový panák samozrejme. Do polčasu sa podarilo udržať a naša radosť sa dala krájať. Bol to totiž úplne ideálny scenár, vydržať prvú polhodinu, udrieť zo štandardky a úpenlivo brániť. Andy veľmi kvitoval vymazanie Modrića zo stredu poľa, Cristiano bol taktiež neviditeľný, jediným problémom ostával všadeprítomný Di María.

Ostávala druhá štyridsaťpäťminútovka. Úprimne si veľa nepamätám, čo sa dialo na trávniku. Nonstop sme povzbudzovali, skandovali, no nenechali sme sa oklamať a nič sme predčasne neoslavovali. Atléti prežili zopár veľkých šancí Realu, už prišla konečne deväťdesiata minúta a na tabuli nastaveného času sa rozsvietila päťka. Michal takmer vyletel z kože. Ak vynecháme ostrejšie slová, znelo to zhruba “To je #{&}#{!! Prečo 5 minút??? #{&}@{&@>#!!! Kvôli čomu preboha??!! #@&{#<$Ł!!!!” Určite si to viete predstaviť. A dve a pol minúty pred koncom to prišlo. Po rohu sa do vzduchu zavesil Ramos a nedal Thibautovi šancu. V tej chvíli by sa v nás krvi nedorezal! Vedeli sme, že je zle, veľmi zle. Madridisti oslavovali, no my sme sa vzchopili a o pár chvíľ sme ich hravo prehlušili. Predsa svoj tím treba povzbudzovať tým viac, čím menej sa im darí! Avšak človek nemusel byť ani telepat, ani mať iné výnimočné schopnosti, aby videl presne do hláv prítomných fanúšikov Colchoneros. V tvári sme každý jeden mali napísané “Toto sa nepodarí. Je koniec.”

Tak bohužiaľ aj bolo. Predĺženie bolo už len formalitou, naši hráči už jednoducho nemohli. Aj tak sme ich však po celú dobu predĺženia oslavovali. Naše hlasivky boli v jednom ohni a keď ktosi spontánne začal spievať klubovú hymnu (to bolo myslím po Ronaldovom zásahu z penalty, v čase, keď už bolo vymaľované), všetci sa pridali a steny Sport baru Aréna sa otriasali. Miestni stíchli, neveriacky na nás pozerali a niektorí si to aj natáčali. Byť Atlétom nikdy nebolo a sotvakedy bude ľahké, no práve kvôli ľuďom, s ktorými bez rozdielu na vek, pohlavie, národnosť či čokoľvek môžete zdieľať srdce a vášeň pre Atlético, sa to oplatí a stonásobne vráti práve na takýchto zrazoch. Je koniec, Real oslavoval vytúženú Décimu. My sme sa pobrali do tábora Madridistov a pogratulovali sme im, potľapkali sa po pleciach a život ide ďalej. Pamätám si, že Andy niesol prehru dosť ťažko, čomu sa nemožno čudovať, veď najcennejší pohár nám unikol len o vlások. Utešovali sme ho, prisadol si k nemu aj brnenský dlhoročný fanúšik Realu (s ktorým som predtým asi tak polhodinu kecal po anglicky, než sme zistili, že nám zobáky narástli rovnako). Aj tak sme si však zachovali dobrú náladu. Bol čas prežiť zvyšok noci, bol čas osláviť ligový titul, ktorý Atléti získali týždeň predtým.

Nám trom Slovákom odchádzal vlak o 3:15 (alebo tak nejako), mali sem teda času habadej. Všetci šiesti sme sa pobrali z Arény. Najprv za účelom nájsť nejaký nonstop, no nakoniec zvíťazila voľba nakúpiť nejaké plechovky a lahváče a ísť sa túlať nočným mestom. Osobne tento nápad vyzdvihujem. Celý čas sme si vymieňali dojmy, skandovali na plné hrdlo, doberali sa, obdivovali architektúru a vôbec, počas týchto hodín strávených v uliciach Brna sme všetci úplne pookriali, zmierili sa s prehrou a boli sme šťastní a vďační za sezónu, akú nám náš milovaný klub doprial. Nezabudnuteľnú sezónu. A opäť nezabudnuteľný zraz. Samozrejme, vlak meškal asi tak hodinu, tak sme počkali na stanici, keď sa konečne ráčil dovaliť, my traja sme sa nasáčkovali dovnútra, zakývali ostatným a poďho domov. Na záver už len dodám – Vy, ktorí ste nemohli, nechceli, či proste neprišli, máte čo ľutovať. Takisto, ako sme aj my ľutovali Vašu neprítomnosť. Snáď nám naše milované Atlético dopraje v najbližšej dobe opäť možnosť na takúto akciu, a to veru už neváhajte ani na milisekundu, zrušte všetko, čo na tú dobu budete mať a v akomkoľvek rozpoložení sa dostavte. Ten pocit absolútnej solidarity červenobielych sŕdc Vám nič na svete nevynahradí!

Komentáře (6)
  1. škoda, pohár byl blízko… jinak *THUMBS UP* za povzbuzování a noční obdivování architektury :D příště se snad zase připojím :)

  2. lubo ma z obou poslednich srazu fotku s kebabem ne? :D

    jinak paradni report, jsem rad ze jste si to uzili :) dost zavidim a mrzi me, ze jsem nemohl dorazit… budu se tesit na nejakou prazdninovou chatu!

  3. Super :-) Aj Barcagang v Bratislave fandil Atlétom, pri 2:1 som už ale z bytu odprevadila nadávajúceho Jožka, pri 3:1 nadávajúceho popiho a pri pohľade na Ronalda som už len naštvatá exla zvyšok vína v pohári, ale niesli ste to statočne, ako som zistila pri telefonáte, veď po tejto sezóne máte čo oslavovať :-)

  4. krasne napisane Milan!! *BRAVO*
    a vyborna akcia, dakujem vsetkym a vy, co ste neboli a aspon trochu ste prist mohli, nabuduce odporucam sa nad tym lepsie zamysliet… tieto akcie su na nezaplatenie a nikdy neviete, ci a kedy bude dalsia prilezitost…

  5. Skvělý, jste borci *HI*


Komentáře

No trackbacks yet.