Atlético Madrid CZ/SK

Luis Aragonés – legenda, ktorá ostane v pamäti navždy

01/02/2014 18:16 // AtletiSK // 889 zobrazení // zdroj: as.com, marca.com

Luis Aragonés - legenda, ktorá ostane v pamäti navždyŠťastnú sezónu, ktorú prežíva Atlético Madrid v sobotu 1.februára ráno náhle zahmlila smutná správa, ktorá okamžite obletela celé Španielsko a športový svet. V madridskej nemocnici Cemtro zomrel po boji s leukémiou legendárny hráč, tréner a mýtická postava Luis Aragonés. Muž, ktorý sa do dejín Atlética zapísal ako nikto iný, opustil svet vo veku 75 rokov.

Celá španielska, ale aj európska futbalová obec, sa odela do smútku. Každý, kto mohol, chcel vyjadriť sústrasť a poďakovať človeku, ktorý navždy zmenil osud nielen svojho milovaného Atlética, ale celého španielskeho futbalu. Funkcionári, trénerskí kolegovia, bývalí zverenci (a tých boli stovky) na čele s Ikerom Casillasom, Andrésom Iniestom či Fernandom Torresom sa predbiehali v komplimentoch na adresu muža, ktorý bol iný ako väčšina. Podobne osobnosti ako Sepp Blatter, Florentino Pérez či Rafael Nadal. Xavi Hernández ho označil za najväčšiu postavu v dejinách španielskeho futbalu. Nikto nemá na svojom konte dohromady toľko zápasov v La Lige, čo odohral a odkoučoval Aragonés. Atlético Madrid zvesilo vo svojich objektoch na jeho počesť klubové vlajky na pol žrde.

Aj my si chceme pripomenúť život a význam človeka, na ktorého sa nebude dať zabudnúť.

ZAČIATKY

Luis Aragonés sa narodil 28. Jula 1938 v dedinke Hortaleza, ktorá je dnes časťou Madridu. V ťažkých rokoch po skončení občianskej vojny nebolo pre chlapcov z chudobných rodín moc iných radostí ako sa venovať futbalu. Touto cestou sa vybral aj Luis a začal hrávať v miestnom jezuitskom kolégiu. Neskôr zamieril do Getafe, kde ostal až do roku 1958. Aragonés hrával v zálohe, pričom ho to vždy ťahalo smerom k bráne. Skvelá pravačka a čuch na góly, ťah z krídelných priestorov, Aragonés platil za sľubný talent už v mladosti. Dôkazom je fakt, že z provinčného Getafe ho angažoval veľký Real Madrid.

Avšak v bielom drese nedostal vôbec šancu (za „merengues“ neodohral ani jeden súťažný zápas), klub ho posielal na hosťovania, pričom v decembri 1960 si odbil debut v La Lige v drese Ovieda. Po sezóne sa stáva na plný úväzok hráčom Betisu v rámci hráčskej výmeny za Isidra, otca Quique Sáncheza Floresa. Traduje sa, že Santiago Bernabéu, vedomý si potenciálu mladíka, nebol dvakrát nadšený. Tri sezóny v Seville odhalili jeho talent, strelil úctyhodných 33 gólov a zaujal iný madridský veľkoklub – Atlético. Písal sa rok 1964 a zrodilo sa spojenie, ktoré jemu aj klubu zmenilo život.

Luis AragonésATLÉTICO – LÁSKA NA CELÝ ŽIVOT

Luis sa skvele hodil do DNA mužstva. So svojou priamočiarou (hoci nie najjednoduchšou) povahou, trefnými výrokmi a poznámkami, večným zápalom, sa stal v krátkom čase lídrom. Kapitánom bol síce starší a skúsenejší Adelardo, ale Aragonés pôsobil ako jeho pravá ruka. Jeho miesto bolo väčšinou na pravej strane zálohy, vždy pevne v základnej zostave. Skvelá pravačka mala na starosti rozohrávanie voľných aj rohových kopov. Dávno pred Milinkom Pantićom tu bol iný skvelý exekútor. A boli to po športovej stránke šťastné roky.

V debutovej sezóne zaznamenal skvelých 19 ligových zásahov a Atlético vyhralo Španielsky pohár. Ďalšie roky sa vytrvalo strelecky presadzoval a klub pridával jednu trofej za druhou. V tom čase platilo Atlético sa najväčšieho súpera Realu Madrid. „Zapatones“, ako ho prezývali pre jeho veľké kopačky („zapata“ v španielčine znamená topánka) prispel zásadnou mierou k zisku 3 ligových titulov (1966, 1970 a 1973), v roku 1972 Atlético opäť dobylo aj domáci pohár. V sezóne 1969-1970 sa delil so svojím spoluhráčom José Eulogiom Gáratem o cenu Pichichi pre najlepšieho ligového strelca. Práve oni dvaja, povahovo tak odlišní, niesli hlavnú zodpovednosť za gólovú produkciu.

Slávne mužstvo, v ktorom bola aj silná juhoamerická stopa sa navyše presadzovalo aj v Európe. V roku 1971 sa klub prebojoval do semifinále Pohára majstrov, v roku 1974 dokonca do finále. Aragonés v ňom strelil pamätný gól z priameho kopu, ale Bayern zápas v posledných sekundách vyrovnal a dva dni neskôr porazil zdecimované Atlético 4-0. To už ale hráčska kariéra 36 ročného Luisa pomaly končila, spojenie s Atléticom ale zďaleka nie.

Z HRÁČA SA STÁVA TRÉNER

Ako hráč začal aj ďalšiu sezónu, ale sám cítil, že nastal čas zavesiť kopačky na klinec. Lúčil sa ako najlepší strelec histórie Atlética a tento fakt platí dodnes. V 10. kole mu vedenie po prepustení kouča Lorenza ponúklo kreslo trénera a Luis bez váhania prijal. Na tejto pozícii zotrval 6 rokov, ale to zďaleka nebolo všetko. Ešte vo svojej prvej sezóne doviedol Atlético k zisku Interkontinentálneho pohára (Bayern odmietol z politických dôvodov nastúpiť). Nasledoval zisk Copa del Rey (1976) a na dlhé roky posledný ligový titul pre červeno-bielych (1977). Klub trápila zlá ekonomická situácia a tak sa muselo „variť“ z obmedzených zdrojov. Aragonés však v klube ostal spolu so svojím mentorom, legendárnym prezidentom Vicente Calderónom.

Luis AragonésIch vzťah bol tak špecifický, že keď Calderón v roku 1980 skončil, urobil tak aj Luis. V roku 1982 sa prezident do funkcie vrátil a „Sabio“ z Hortalezy ho nasledoval a opäť zasadol na trénerskú lavičku. Túto druhú prezývku (Mudrc) Aragonés nemal až tak rád, sám o sebe neraz povedal, že „ja len viem, že nič neviem“. V druhom období na lavičke Atlética zaznamenal opäť úspechy, vrcholom bol zisk Copa del Rey v roku 1985 a následné dobytie Superpohára. Avšak Atlético už nebolo zďaleka tak silné ako v jeho hráčskych časoch. Kým Barcelona kupovala svetové hviezdy, Colchoneros bojovali skôr silou kolektívu a odchovancov. Real zažíval ďalšie dominantné obdobie, pri sile boli baskické kluby. V roku 1987, keď Calderón zomrel, ukončil opäť raz aj Luis pôsobenie v klube a podpísal kontrakt s Barcelonou.

Luis Aragonés 1992ĎALŠIE NÁVRATY

V roku 1991 sa konal ale ďalší návrat, nový projekt „bláznivého“ Jesúsa Gila nemohol fungovať bez Aragonésa. Ďalšie dve sezóny priniesli boj o titul a zisk Copa del Rey proti nenávidenému Realu Madrid na štadióne Bernabéu. Zápas, ktorý sa navždy zapísal do dejín. Práve pred ním predniesol hráčom Zapatones svoj nezabudnuteľný motivačný prejav. O ňom, ako aj iných Aragonesových výrokoch, ktoré formovali jeho futbalové presvedčenie, si môžete prečítať aj v našom staršom článku.

Naposledy sa Aragonés posadil na lavičku klubu, ktorému zasvätil život, v roku 2001. Atlético malo za sebou hanebnú sezónu v druhej lige, navyše bez postupovej miestenky do elity. Luis mužstvo dotiahol k výhre v Segunda División a následne ho viedol aj v obnovenej premiére v súťaži, z ktorej klub nikdy nemal zostúpiť. Najväčším počinom tohto obdobia bolo zapracovanie a objavenie Fernanda Torresa, zjavenia, ktoré dalo novej generácii fanúšikov nádej na lepšie zajtrajšky.

Luis Aragonés 2008HRDINA ŠPANIELSKA

V roku 2004 po ďalšom fiasku reprezentácie na EURE sa mu dostalo najväčšej pocty – viesť národný tím Španielska. Luis chcel spraviť z plejády individualít konečne fungujúce mužstvo s jasným charakterom hry. Prvé roky musel znášať tvrdú kritiku médií, dôvodom bolo jeho slovník a hlavne boj s najväčšou hviezdou tímu Raúlom, na ktorého stranu sa novinári s radosťou stavali. Na MS 2006 ešte Raúla zobral, ale venoval mu len miesto na lavičke. Pre EURO 2008 ale skvelého útočníka nechal doma. Ukázalo sa, že Aragonés stavil na správnu kartu. Španielsko na prekvapenie celého sveta hralo ako jeden tím, hráči boli skvele zohratý a predvádzali vynikajúci ofenzívny futbal podobný Brazílii z MS 1970. „La Roja“ získala vo finále gólom práve Torresa vytúžený a zaslúžený titul a z Luisa sa stal národný hrdina.

Aj keď v funkcií po turnaji skončil, základy nezdolateľného tímu boli postavené. Španieli vyhrali odvtedy všetky veľké turnaje až dodnes. Otcom tiqui-taca, štýlu plného kombinácii a ofenzívnej hry, zostane navždy veľký Zapatones.

EPILÓG

Hoci Luis nebol vždy jednoduchou povahou a skutočných priateľov vo svete futbalu nemal až toľko, ale jeho charizmatická osobnosť pôsobila priam mýticky. Jeho „ostrý jazyk“ často novinári prekrúcali, ale na konci kariéry a života sa dočkal rešpektu a uznania od celého futbalového sveta. Všetci jeho zverenci ho mali úprimne radi, lebo vedeli, čo od neho môžu čakať a kam ich posunul. Stačí sa spýtať tak rôznorodých osobností ako Samuel Eto´o, Iker Casillas, Fernando Torres či Xavi. Aragonés bol fantastický motivátor, a aj keď mentálna a emočná stránka futbalu bola na tejto úrovni pre neho hlavnou, Luis bol aj vynikajúcim taktikom. Vždy vedel objaviť silnú stránku mužstva, ktoré viedol a podľa toho prispôsobiť štýl hry. Azda žiadna iná osobnosť sa nezapísala do dejín Atlética Madrid podobne silným spôsobom. Práve tento rok je to 50 rokov odkedy svoj život spojil s červenými a bielymi pruhmi. Ako sám povedal na jeseň roku 2013, „pokiaľ ide o futbal, mám rád všetky kluby, kde som pôsobil, ale Atlético Madrid je môj život, je pre mňa všetkým.“

K týmto slovám nie je čo dodať. V mene všetkých fanúšikov Atlética a španielskeho futbalu len veľké Ďakujeme. Odpočívaj v pokoji.

 

Komentáře (5)
  1. skvelý článok, hodný Luisa…zimomriavky pri čítaní…
    Odpočívaj v pokoji Luis.

  2. paradni clanek hodny teto obrovske legendy *POCTA* diky za nej, michale *THUMBS UP*

  3. Hezký článek..Čest jeho památce.

  4. Taky chválím za článek. Mě se nejvíc líbí ty souboje mezi Barcou a Atléticem z ranných (ale i pozdějších) 90. let. To jsou neskutečný zápasy, samozdřejmě i díky Luisovi. Jinak Aragonés jako první začal s La Rojou používat rozestavení 4-3-3, s kterým hrávala Rijkaardova Barca. Předtím hrála Roja vždy 4-4-2. Lesák už potom více méně jen do toho vlaku nastoupil.

  5. RIP Legenda !!! :-O


Komentáře

No trackbacks yet.