Česko-slovenské stopy v dejinách Atlética

Prednedávnom oslávilo Atlético Madrid svoje 109. narodeniny a počas tejto dlhej doby a bohatej histórie sa v jeho službách objavili aj českí a slovenskí zástupcovia. Nebolo ich síce veľa, ale ich príbehy sú rozhodne zaujímavé – zažili veľké víťazstvá, ale aj kruté prehry, tak ako Atlético samotné. Celkovo registrujeme v červeno-bielych farbách štyroch Čechov a jedného Slováka a my Vám prinášame ich futbalové osudy, najmä z obdobia pôsobenia v našom klube.

FERDINAND DAUČÍK

Rodák zo Šiah bol jedinou slovenskou stopou v Atléticu. Daučík nebol len tak hocikto – jeho trénerská kariéra po príchode do Španielska mala závratnú dynamiku – FC Barcelona, Athletic Bilbao, Atlético Madrid, FC Porto, Real Betis, FC Sevilla, Zaragoza či Espanyol Barcelona. Zmluvu s Los Colchoneros tento bývalý vynikajúci obranca 1.ČsŠK Bratislava (dnešný Slovan) a Slavie Praha podpísal v roku 1957 a na lavičke strávil dve sezóny, ktoré klubu síce nepriniesli trofej (na rozdiel od jeho pôsobení v Barcelone a Bilbau), ale dôležité momenty rozhodne nechýbali. Daučík, mimochodom svokor legendárneho Ladislava Kubalu, sformoval silný tím, ktorý dokráčal v sezóne 1957/58 k druhému miestu v tabuľke, prvému umiestneniu medzi troma najlepšími od roku 1951.

Pred ďalším ročníkom boli kúpené dve hviezdy medzinárodného formátu – Vavá a Mendoza, ktorí spolu s Peiróm a Collarom tvorili nasledujúce roky smrteľný útok. Atlético síce v lige skončilo len piate, ale v Pohári majstrov, kde sa kvalifikovalo ako vicemajster (pretože Real Madrid bol španielskym aj európskym šampiónom), to dotiahlo až do semifinále. V súbojoch s Realom Madrid po prehre 1-2 na Bernabéu a domácej výhre 1-0 na Metropolitano podľahli Los Rojiblancos v treťom zápase v Zaragoze úhlavnému rivalovi 1-2. Pri dnešnom systéme by Atlético postúpilo gólmi na ihrisku súpera. V tomto období bolo zároveň rozhodnuté o výstavbe nového štadióna pri rieke Manzanares. Daučíkovi následne zmluva predĺžená nebola, ale jeho dve sezóny rozhodne položili základy budúcich úspechov, ktoré prišli v ďalších dvoch dekádach.

MIROSLAV VOTAVA

Pražský rodák Miroslav Votava bol prvým hráčom s českým pôvodom, ktorý v Atléticu pôsobil. Keď mal iba 12 rokov, jeho rodina emigrovala po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 najprv do Austrálie a odtiaľ potom do Západného Nemecka, kde sa usadila. Votava získal nemecké občianstvo a po pár rokoch v mládežníckych tímoch VfL Vittel podpísal zmluvu s Borussiou Dortmund, kde sa stal postupne kľúčovým hráčom. Mal povesť nekompromisného a takticky vyspelého defenzívneho záložníka a dokonca sa dostal do nemeckej reprezentácie, za ktorú odohral 5 zápasov.

V roku 1982 sa na post prezidenta Atlética vrátil Vicente Calderón, a napriek tomu, že klub sa nachádzal v komplikovanej finančnej situácii, tímu sa v nasledujúcich sezónach športovo darilo. Jedným z prvých krokov bol podpis zmluvy práve s naturalizovaným Nemcom, ktorý sa okamžite zaradil do základnej zostavy. Podľa potreby hrával tak v zálohe ako aj v obrane a bol významným pilierom mužstva, ktoré pod vedením Luisa Aragonésa počas 3 sezón, keď bol Votava jeho súčasťou, nikdy neskončilo v lige horšie ako štvrté. Vrchol prišiel v sezóne 1984/85, Votavovej poslednej v Madride – Atlético finišovalo ako vicemajster Španielska a po finálovej výhre nad Athleticom Bilbao získalo Copa del Rey – prvú trofej od roku 1977. Sám nemecký Čech vynechal v Primera División za celé toto obdobie len 6 zápasov. Napokon „Mirko“, ako ho skoro všetci volali, bol symbolom výdrže a dlhovekosti aj v Bundeslige, figuruje totiž na piatom mieste v historickej tabuľke odohratých zápasov v najvyššej nemeckej súťaži. Po odchode z Atlética sa stal Votava symbolom Werderu Brémy, kde strávil 11 sezón a vyhral Bundesligu, dvakrát Nemecký pohár a dokonca aj PVP v roku 1992.

RADEK BEJBL

Radej Bejbl bol jedným z mnohých českých hráčov, ktorým rok 1996 úplne zmenil futbalový život. Ligový titul so Slaviou Praha, neuveriteľný postup do semifinále Pohára UEFA, ale najmä skvelá jazda až do finále EURA v Anglicku, kde Česi smolne prehrali až v predĺžení s Nemeckom. To je výpočet úspechov, ktoré zaujali viacero európskych klubov, medzi nimi aj úradujúceho majstra Španielska, Atlético Madrid. Tréner Radomir Antic o hráča veľmi stál a Jesús Gil mu vyhovel, a tak sa rodák z Nymburku sťahoval do hlavného mesta Španielska. Na poste defenzívneho záložníka (a občas aj stredného obrancu) sa stal členom základnej zostavy, ale Atlético sa počas 4 sezón, ktoré v červeno-bielych farbách odohral, športovo postupne prepadávalo.

Kým bol trénerom Antic, Bejbl mal miesto v tíme isté, pod talianskymi koučami Sacchim a Ranierim bol často len náhradníkom, čiastočne aj kvôli problémom so šľachami. Predsa len si však vychutnal viacero zaujímavých futbalových úspechov, najmä v európskych pohároch. Postupne sa Atlético dostalo do štvrťfinále Ligy majstrov a dvakrát po sebe do semifinále Pohára UEFA. V rokoch 1999 a 2000 to s mužstvom Bejbl dotiahol do finále Copa del Rey, ale oba zápasy sa skončili porážkou. Bohužiaľ ekonomicky aj politicky veľmi búrlivé obdobie si vyžiadalo svoju daň potupným zostupom v sezóne 1999/2000. Potom Radek odišiel do franúzskeho Lens, pred koncom kariéry si opäť zahral v Slavii, potom v Rapide Viedeň a  jeho posledným klubom bol Slovan Liberec.

JIŘÍ ROSICKÝ

Nie všetky česko-slovenské anabázy v Atléticu Madrid boli príbehom úspechu. V roku 1996 získali Los Colchoneros na hosťovanie pre svoj B tím (v tom čase hrajúci v Segunda División) mladého a veľmi perspektívneho defenzívneho záložníka Sparty Praha, Jiřího Rosického. Prvá sezóna mu celkom vyšla a klub tak využil opciu na futbalistovo zakúpenie, avšak ten sa nikdy do prvého tímu nepresadil a neodohral zaň ani jeden oficiálny zápas. Brzdili ho časté zranenia a veľká konkurencia stále nových hráčov, ktorých v tom období Jesús Gil y Gil kupoval. Jeho kariéru takmer úplne zničilo vážne zranenie kolena. Po vypršaní zmluvy a odohratí 44 zápasov v druhej lige odišiel do rakúskeho Bregenzu, kde sa mu relatívne darilo. Následne ešte pôsobil v „béčku“ Sparty, v Jablonci a napokon v Bohemians 1905. V roku 2006, keď mal len 29 rokov, definitívne ukončil kariéru plnú zranení a premárnených príležitostí.

Zaujímavosťou je, že jeho mladší a oveľa známejší brat Tomáš bol tiež veľmi blízko k pôsobeniu v Atléticu. V roku 2006 sa médiá predháňali v zaručených správach o jeho nákupe, ale ten sa nakoniec nerealizoval a Rosický zakotvil v londýnskom Arsenale.

TOMÁŠ UJFALUŠI

Medzi Atlétmi veľmi populárny „Ujfa“ je stále čerstvou spomienkou, a to najmä pre jeho prítomnosť v tíme, ktorý vrátil Atléticu časť jeho prestíže. Po EURE v roku 2008 opustil Fiorentinu a podpísal kontrakt s Atléticom, kde sa stal jedným z lídrov kabíny a pravidelným členom základnej zostavy, či už ako stredný alebo pravý obranca. Dokonca sa dá povedať, že hral každou sezónou lepšie a lepšie. Vrcholom bol pochopiteľne zisk Európskej ligy a Európskeho superpohára v roku 2010, čím Los Colchoneros prerušili suchoty trvajúce 14 rokov. Celkovo odohral 127 zápasov počas troch sezón strávených v červeno-bielych farbách. Medzi fanúšikmi si vybojoval skvelú reputáciu pre svoju charizmu, bojovnosť a profesionalitu.

Sám Ujfaluši považuje svoje pôsobenie v Madride za vrchol kariéry, v ktorej ale prežil dlhé sezóny v špičkových kluboch Hamburger SV, Fiorentina či v súčasnosti v tureckom Galatasarayi, s ktorým vyhral v práve skončenej sezóne ligový titul (vôbec prvý vo svojej futbalovej kariére) a dostal aj individuálne ocenenie pre najlepšieho obrancu ligy. Za českú reprezentáciu odohral  78 zápasov a bol pri skvelej jazde na EURE 2004 či pri jedinej účasti samostatného Česka na Majstrovstvách sveta v roku 2006.